Cena hodnôt alebo naše nezhody (prejav ukrajinského spisovateľa)

Prejav zaznel na otvorení Viedenského medzinárodného knižného festivalu Buch.

Jediní ozajstní eurooptimisti odmietli svoju každodennú realitu, vyšli na námestia ukrajinských miest a začali svoj beznádejný protest.

Už onedlho, za necelých deväť dní, to bude presne rok, čo sme sa ocitli v inej realite. Slovo „my” tu používam v jeho najširšom význame – my, teda obyvatelia Ukrajiny, jej občania.  Nejde mi teraz o politickú orientáciu alebo kultúrno-jazykové preferencie, preto zatiaľ zovšeobecňujem – všetci obyvatelia celej Ukrajiny. Dnes nás zjednocuje to, čomu na Západe, najmä tu, v zóne komfortu a bezpečnosti uprostred tzv. starej Európy, rozumieť čím ďalej, tým menej – utrpenie. Hneď vás aj prosím o prepáčenie za to patetické slovo. Ale nezaobídeme sa bez neho.

Ešte pred rokom sme boli niekde inde. Dnes už hovoríme o rozsiahlom konflikte, ktorého koniec je v nedohľadne, o hybridnej vojne s tisíckami mŕtvych, poranených, nezvestných. Zoznam môžeme rozširovať o čoraz krutejšie detaily a spomenúť pritom popravených, umučených, roštvrtených. Takzvané „národné republiky” Donbasu už pred niekoľkými mesiacmi zaviedli prostredníctvom svojich „parlamentov” trest smrti, popravujú a vešajú. Túto archaickú divokosť by som ešte pred rokom bol považoval za extrémne chorú fantáziu – výroky smrti na území mojej krajiny?

Ale to je len jeden ťah štetca, jeden segment tvrdošijnej reality.

V priebehu posledného roka sme sa, žiaľ, nejeden raz presvedčili, že aj keď sa pred ňou bránime, aj keď ju odmietame, tá realita je tu stále s nami. Raz sa nám zdá, že je to nekonečný film, samozrejme, hororový. Inokedy, že je to sen, z ktorého sa nemôžeme prebudiť, samozrejme, plný nočných mor.

Je to zvláštne, ale ak sa ma teraz spýtate, či by som chcel (pri celej fyzikálnej  nemožnosti takéhoto typu návratov), aby sa všetko vrátilo a ako na filmovom páse pustenom dozadu odvinulo späť, teda, aby bol znova 12. november 2013, odvetil by som, že nie.  Nie – pretože zajtra by opäť bol 13. november a prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč by mal niekoľkohodinové polotajné stretnutie s prezidentom Ruska Vladimírom Putinom v Soči, na ktorom by celkom predvídateľne podľahol profesionálnemu a dobre cielenému nátlaku zo strany vyššie menovaného a určite by odmietol čo i len imitáciu pohybu smerom k Európe. A to by znova viedlo k všetkému ostatnému – v prvom rade k začiatku konca samého Janukovyča a jeho režimu. Preto je dobre, že sa nikomu nepodarí nič vrátiť späť.

Vyplýva z toho, že získanú slobodu si ešte stále cením viac ako ponesené straty a verím v nezvratnosť zmien, ktoré sa začali v ten večer, 12. novembra 2013, keď sa niekoľko sto protestujúcich zišlo na hlavnom námestí v Kyjeve, aby vyjadrilo svoj nesúhlas s prerušením procesu eurointegrácie. Áno, toho večera ich bolo iba niekoľko stovák. Po necelých desiatich dňoch ich už bol takmer milión. Od 1. decembra som tam, medzi nimi, bol aj ja.

Preč od cesty nikam

O čo nám išlo, čo sme pritom všetkom chceli?

Táto otázka je veľmi dôležitá aj preto, lebo sú v nej, ako v kokóne, zapletené ďalšie.

Čo to znamená európska voľba Ukrajincov? Načo nám je? Ako si predstavujeme Európu, EÚ a samých seba v európskom projekte? Od čoho sme sa to chceli vzdialiť, s čím sa rozísť?

Áno, to je ono. Treba začať práve od toho – vzďaľovania, rozchádzania sa s minulosťou. Právne sme sa s ňou rozišli pred dvadsiatimi troma rokmi, keď sme prestali byť súčasťou Sovietskeho zväzu. Ale fakticky dodnes zápasíme o právo na rozchod, teda za naše vystúpenie z neho. Je to taká naša ukrajinská dlhohrajúca verzia Let My People Go.

Za tých dvadsaťtri rokov nebol v postsovietskom priestore vyriešený jediný konflikt. Čo tam vyriešený, keď najväčšia a najvplyvnejšia krajina, ktorá by v tom priestore mala dbať o zmier a urovnávanie sporov, sama robí všetko, aby sa vojny opäť rozhoreli a sama ich pripravuje. V tomto priestore vznikajú z času na čas rôzne chimerické medzištátne útvary, ktoré vraj majú napomôcť ekonomickému rastu, a ako vždy, dostihnúť a predstihnúť Západ. Tie útvary majú vždy iné názvy: Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ), Jednotný ekonomický priestor (EEP), Euroázijské ekonomické spoločenstvo (EvrAzES), Colná únia (MS) – to sú len niektoré z nich, na všetky si nespomeniem. Napriek častej zmene názvov tieto fantómové projekty ekonomický rast neprinášajú a každý z nich je v skutočnosti len ďalší slabo ukrývaný pokus o oživenie Sovietskeho neoimpéria. Napriek všetkým prehláseniam o ekonomických prioritách a „zlepšení životných podmienok obyčajného človeka” sú to vždy čisto politické projekty s cieľom udržať si moc.

Ako píše známy politický komentátor Vitalij Portnikov, „dosiaľ nebola prevedená  žiadna seriózna ekonomická reforma, dokonca aj dohody o integrácií sa podpisujú tak, aby zakonzervovali moc vládcov pomätených nedotknuteľnosťou a peniazmi, a oligarchov, ktorí sú s nimi spriaznení. Korupcia a neskrývaná výberovosť pri dodžiavaní zákonov fakticky zničili súdnictvo. Likvidujú sa politické procesy, každé vystúpenie proti moci je zadusené s krutosťou a nenávisťou voči vlastným občanom, v tomto zmysle sa „európska” Moskva a Minsk neveľmi líšia od stredoázijského Taškentu alebo Astany. Politický a riadiaci aparát degradoval, pretože  vládcovia sa naučili iba rozdeľovať peniaze, obdarúvať nimi seba a svoje okolie a davu hádzať žalostné drobné. Zničili konkurenciu a vytvorili podmienky nevyhnutné pre triumf nekompetentnosti, hlúposti a podlízavosti. SNŠ (a s ním, dodávam, aj všetky ďalšie varianty moskvocentrických medzištátnych útvarov – J.A.) sa však nestalo akýmsi novým Sovietskym zväzom, ale skôr jeho neuveriteľne žalostnou karikatúrou.”

Od tejto karikatúry – áno, veľmi žalostnej, ale, dopĺňam, aj strašnej, krutej a zločineckej – od tejto cesty nikam, sa Ukrajina chce čo najviac vzdialiť. V priebehu spomínaných dvadsiatich troch rokov sa medzi Ukrajincami vytvorilo dostatočne silné presvedčenie, že lepšiu alternatívu, než je európska, nemáme. To, že sa takéto presvedčenie  u väčšiny Ukrajincov formovalo postupne, je celkom pochopiteľné. Dospievali sme, a aj dnes dospievame. Áno, hľadali sme sa, veľakrát a často sme sa mýlili. Ale v roku 2004, na prvom, vtedy oranžovom, Majdane, sme uskutočnii veľmi presvedčivý pokus. Jeho úspech bol neskôr do veľkej miery premárnený, zostali nám z neho len dva (no aké!) činitele: Majdan získal status „magického miesta”, na ktorom sa víťazne prejavila protestná vôla spoločnosti, a desať-, dvanásť ročné deti, ktoré na prvý Majdan prichádzali s rodičmi držiac ich za ruky, majú dnes dvadsať a sú hybnou silou druhého Majdanu, ktorý bol ihneď nazvaný Euromajdanom.

Sú potrebné nejaké ďalšie vysvetlenia, prečo sme vyšli na Majdan? Kvôli akej Európe? Áno, pravdaže, vyšli sme aj kvôli budúcnosti, nech to znie akokoľvek pateticky. Ale za patetickosť som sa tu už ospravedlňoval.

Prednedávnom som videl televízne zábery zo Španielska, kde tamojší poľnohospodári, rozhnevaní obchodnými sankciami EÚ voči Rusku, pre ktoré mali problémy s predajom nejakých produktov, povedzme pomarančov, na znak protestu pálili úniové vlajky. Presne do tých istých vlajok naši ľudia na Majdane zabaľovali mŕtvych predtým, ako ich telá položili do truhly.

Ak tomuto svetu stále vládne nedostatok pochopenia, tak práve toto je ono. Niekto nechce ustúpiť ani o jediný eurocent blahobytu a rozhevane páli symbol Systému, ktorý sa tento blahobyt rozhodol ohraničiť a iný zomiera pod tým istým symbolom celkom nesymbolickou smrťou, lebo hodnotu tej vlajky nemeria ani v centoch, ani v eurách. Tá vlajka nemá žiadnu cenu, lebo tu a teraz, na tomto Majdane, nesymbolizuje nič menšie, ako ľudskú dôstojnosť. Alebo aj väčšie – zmysel existencie.

Zmysel existencie

V ukrajinčine vychádzajú slová cena (cina) a hodnota (ciňňisť) z jedného koreňa. Istý ukrajinský publicista píšuci o tom, že medzi nami a súčasnými Európanmi existujú zásadné nezhody, vysvetľuje tieto nezhody prostredníctvom hry dvoch foneticky blízkych, ale významovo veľmi odlišných slov. Nepochopenie, píše publicista, vzniká preto, že „Európania myslia o cenách a my o hodnotách.” Ťažko si môžeme rozumieť.

Keď španielski poľnohospodári pália vlajku EU, ide im o obchodné sankcie a znehodnotenie pomarančov. Keď devätnásťročný ukrajinský študent zomiera pod guľkami snajpera vo vládnej štvrti Kyjeva a v rukách zviera vlajku EU, ide mu o slobodu a spravodlivosť.

Keď prezident Francúzska hovorí, že musí Rusku predať aspoň jednu lietadlovú loď Mistral, pretože kontrakt má hodnotu dve miliardy eur, ide mu presne o to – o vysokú hodnotu kontraktu. Keď chudobní Ukrajinci v priebehu niekoľkých dní dokážu nazbierať dvadsať, a niekedy aj štyridsať tisíc eur na neodkladnú operáciu ťažko raneného vojaka, ide im o záchranu ľudského života.

Keď vysoký predstaviteľ rakúskej obchodnej komory narieka, že zákaz vjazdu Rusov z najbližšieho okolia Vladimíra Putina zapríčiní prudký pád výnosov v butikoch so šperkami v prvom viedenskom obvode, ide mu presne o to – o pád výnosov. Keď sa dvaja ťažko ranení ukrajinskí dôstojníci obkľúčení teroristami vyhodia granátom do vzduchu, aby unikli mučeniu a zobrali so sebou čo najviac nepriateľov, ide im o ľudskú dôstojnosť.

Poviete, že sú to nesúmerateľné situácie. Načo ich usporadúvať týmto spôsobom, keď so sebou nijako nesúvisia? Sú to dve odlišné reality – a šlus.

A ja poviem, že máte pravdu.

My už so sebou naozaj nijako nesúvisíme. Už sa prakticky ničím nedotýkame, Európa a Ukrajina. Európa vo svojom skrz-naskrz úspešnom rozvoji dosiahla konečný cieľ, stala sa sférou blahobytu, komfortu a bezpečnosti, “oversecured”, “overprotected”, “overregulated”, teritóriom politicky korektne a sterilne zažehnávaných a ošetrovaných problémov a konfliktov. A na Ukrajine sa prelieva krv, a to je ešte jemne povedané, lebo ak by som tu začal uvádzať opisy toho, akým spôsobom ju, krv, nútia prelievať, zhrozili by ste sa. A ja tu nie som nato, aby som vás strašil. Pred rokom by sa ani mne tie hrôzy nezmestili do hlavy.

Dodám len, že Ukrajina sa dostala do zóny smrti a krutosti, strašných a trpkých skúšok. Nestalo sa to z jej vôle, nechcela sa tam dostať, túžila sa dostať k vám, do Európy – do úplne protikladnej, teplej a komfortnej zóny, ale vyzerá to tak, že sa musela dostať práve tam, kam sa dostala. Bola tam zahnaná nasilu – nie akousi mystickou silou, ale praobyčajnou, vojenskou, silou. Má nezvyčajne zlostného protivníka, „najvplyvnejšieho politika sveta”, nech už je to, ako chce.

Európa sa pred tými otrasmi zacláňa, možno ju chápať. Preto keď vravím „u nás je vojna”, moji nemeckí priatelia ma trpezlivo, ako nejaké dospelé dieťa, opravujú: „u vás je kríza”. Aj keď v skutočnosti kríza nie je u nás, je to kríza Ruska, kríza jeho pološialených imperiálnych ambícií, ktoré už, našťastie, nie je možné v súčasnom svete úplne zrealizovať. A z toho je v kríze.

A keď hovorím, že prezident Ruska je náš nepriateľ, oni ešte trpezlivejšie vravia: „je to váš partner”.

Ako vidíte, nezhoda na nezhode.

Putin sa bude smiať

Z nesčíselných rozhovorov so známymi na Západe a najmä v Európe vyplýva, že nás nielenže nechápu, ale čo je horšie, ani nás veľmi chápať nechcú. Zato veľmi často stretávam tých, čo chápu Putina. Zdá sa, že jeho Európania dokážu pochopiť lepšie ako nás. Prečo sa pokojnej a politicky korektnej Európe zdá byť pochopiteľnejší a tým aj bližší agresor, ako obeť jeho agresie, to je pre mňa veľmi bolestivá otázka.

Úprimne povedané, myslím si, že v EÚ sa Ukrajiny boja. EÚ sa aj bez Ukrajiny nemá  najlepšie, a tu ešte ten zlyhávajúci štát s hroznou karmou. Kedysi bol známy výlučne ako vlasť prostitútok a černobyľskej katastrofy. Teraz k tomu možno pridať smrť, vojnu, utečencov, presídlencov, utrpenie, mučenie, zostrelený malajzijský boeing (aj keď ho vôbec nezostrelili Ukrajinci) a iné, jemne povedané, nepríjemné signály vrátane nacionalizmu, fašizmu a iného pravicového radikalizmu. Takú krajinu je lepšie držať v bezpečnej vzdialenosti, myslia si Európania. Pravdaže, nie všetci, opäť zovšeobecňujem, keď spomenuté reflexy pripisujem všetkým Európanom bez výnimky. Nie všetci, ale žiaľ, v značnej miere tí, čo sú bezprostredne zodpovední za schvaľovanie rozhodnutí v európskej politike.

Mám vlastnú „konšpiračnú teóriu”, ktorú netreba brať celkom vážne, ale musím sa o ňu s vami podeliť. Prvý raz som o tom začal premýšľať po Oranžovej revolúcií v roku 2004. Neskôr sa to viackrát rôznym spôsobom potvrdilo, čo iba posilnilo moje špekulácie. Ukázalo sa, že intenzita ukrajinsko-európskych kontaktov bola v časoch prezidentúry Viktora Jučšenka a Viktora Janukovyča veľmi rozdielna, ale inak, ako by sme si to mohli predstavovať. Juščenko (čiastočne iste zaslúžene) vyvolal v EÚ zdôraznene chladné pocity, aj keď sa všade hovorilo, že Ukrajina sa konečne dočkala inteligentného európskeho politika. Keď sa však k moci dostal brutálny a nevzdelaný falšovateľ volieb (všetci o tom vedeli) Janukovyč, vzťahy s EÚ sa nápadne oteplili a začalo sa všemožné priťahovanie Janukovyča do európskej orbity. Z oficiálnych vyhlásení európskych komisárov a iných bossov vyplývalo, že Ukrajina si skvele radí so svojimi „domácimi úlohami” a veľkými krokmi sa blíži k európskym štandardom.

Začalo sa mi zdať, že presne takto vyzerá politika hojdačky, ktorá nám bola vždy určená: keď na Ukrajine príde k moci prozápadný politik, Ukrajinu treba držať na dištanc, a keď proruský, lákať ju zblížením. Dôležité bolo, aby sme v prvom, ani v druhom prípade, nedostali šancu na plnoprávne členstvo. Zachovať status quo Ukrajiny ako „krajiny medzi Ruskom a Západom”. Aj keď oficiálne o „nárazníkové zóny” vraj nejde, lebo časy cynickej geopolitiky sa vraj už skončili.

Žiaľ, neskončili. Povedzme o tom, že sa skončili, nášmu spoločnému partnerovi, ruskému prezidentovi – bude sa dlho smiať.

Sto rokov nevydržíme

V skutočnosti geopolitické schémy a kombinácie na Ukrajine nefungujú, vyvracajú ich sami Ukrajinci. To je ďalší bod nepochopenia Ukrajiny na Západe – pozeranie sa na Ukrajinu ako na svojrázne cvičné bojisko, kde sa možno preťahovať, raz na východ, raz na západ. Američania, všetkému sú na vine Američania, opakujú jednostaj moji európski známi. To oni vám mútia v hlavách a platia tie vaše Majdany. A iba kvôli tomu, aby oslabili Rusko.

Po prvé, namietam, je naozaj životne dôležité oslabiť Rusko – je v eufórií, a tá je nebezpečná. Ruský prezident možno žartom, možno celkom vážne, hovorí o bleskovej vojne vo východnej Európe. Keď sa zlovestne usmieva a vraví „Riga, Vilnius, Varšava, Bukurešť”, mám pocit, že jediný dôvod, prečo tam jeho vojská ešte  nie sú, je existencia Spojených štátov amerických. Nič iné ho nedokáže zadržať.

Po druhé, namietam ďalej, na Majdan sme nevyšli preto, lebo nám za to platia Američania, ale preto, lebo taká je naša vôľa. „Vôľa” je v ukrajinčine synonymom „slobody”. Ktorá je, a propos, základnou hodnotou v Európe, aj v Amerike. Tým, čo spolu s Étiennom Balibarom nazývame pekným francúzskym slovom égeliberté – slobodou v rovnosti. To za ňu Ukrajinci povstali. Za túto hodnotu sme pripravení zaplatiť omnoho viac, ako nám môže zafinancovať hocaká Amerika. V januári a februári 2014 sa ukázalo, že sme za ňu pripravení zaplatiť aj vlastnými životmi.

Ukrajinci vychádzajú na námestia a menia poriadok dňa, formujú ho podľa seba, inak a vyvracajú celú tú dômyselnú geopolitiku. Amerika nestíha reagovať, Európska únia tisíci raz bezradne vyjadruje svoje „hlboké znepojenie” a Rusko zatiaľ na nás brutálne útočí. To je celá geopolitika.

A nám neostáva nič iné, len sa brániť, zúfalo, a pravdu povediac, osamotene. A daj bože, aby tá samota netrvala, ako v slávnom románe, sto rokov. Tak dlho nevydržíme.

Len hard power

Aj keď v osamelosti (čítaj sebestačnosti) v zásade nie je nič zlé. Je skvelé byť neutrálnym a nemusieť sa k nikomu pripájať, osobitne k NATO! Je skvelé, keď máš susedov ako Švajčiarsko, Slovinsko alebo Slovensko. Keby susedom Ukrajiny bolo napríklad Nórsko, malajzijský Boeing 777 by štastne doletel do Kuala Lumpur. Máte o tom nejaké pochybnosti? Ale náš najbližší sused sa, na nešťastie, od Nórska zásadne líši.

Spomínam si na časopiseckú rubriku z detstkých čias, ktorá sa volala „Viete, že?” Niekedy mám chuť obrátiť sa na vás s rovnakou otázkou. Viete, že počet Ukrajincov, ktorí sú naklonení myšlienke vstupu Ukrajiny do NATO vzrástol v priebehu posledných šiestich mesiacov, podľa výsledkov jedného výskumu viac ako trikrát, a podľa výsledkov druhého štyrikrát? Teda, že pred rokom percentuálna podpora NATO na Ukrajine, vtedy ešte s Krymom, predstavovala 10 percent, a dnes dosahuje až 52 percent?

Ale nie preto, že sa Ukrajinci náhle zbláznili a zatúžili po vojne a agresii. Naopak, pretože chcú mier, okamžitý, neodkladný mier, chcú, aby sa agresia veľkého suseda v ich krajine čo najskôr skončila. Ale osobitosťou toho suseda je, že soft power na neho akosi nepôsobí. Reaguje iba na hard power. Áno, je v týchto veciach trochu archaický a preto napokon prehrá, ale to sa stane až niekedy neskôr, a teraz na jeho príkaz a podľa jeho plánov každý deň zabíjajú občanov mojej krajiny, jej obrancov. Každý deň a každú noc, viete si to predstaviť? Je to také nekonečné balansovanie medzi životom a smrťou.

Prepáčte nám

Spomínam si, ako na jednom festivale istá nemecká spisovateľka povedala, že európskym literatúram dnes zostali iba dve veľké témy – Alzheimer a rakovina. Nad všetkým iným sme už prakticky zvíťazili, komfort a bezpečnosť sú bezhraničné, tragédií a utrpenia viacej niet a ani nebude.

S touto myšlienkou sa dá, a aj treba, nesúhlasiť, ako nanajvýš presvedčivý sa mi zdá byť fakt, že bola sformulovaná práve v Európe, je to jej vnútorná perspektíva. Teda, je v nej zafixovaný prinajmenšom tieň pravdy, ktorou sme si my na Ukrajine ešte nie celkom istí.

Pri písaní týchto riadkov som si nedokázal spomenúť, ako sa nazývajú oponenti euroskeptikov. Kto si pamätá tých, čo boli „za Európu”?  Mám taký pocit, že v Európe, alebo aspoň v EÚ, ostali len euroskeptici. A jediní ozajstní  eurooptimisti (konečne som si na to slovo spomenul) odmietli približne pred rokom svoju bežnú, každodennú realitu, vyšli na námestia ukrajinských miest a začali svoj, pozrime sa to ešte raz triezvym pohľadom, beznádejný protest. Ten protest nemal mať v zásade žiadnu šancu. Prečo a ako zvíťazil, to je otázka pre autorov románov budúcnosti. Jedna dôležitá poznámka: tie romány budú musieť byť geniálne. Ale mne vôbec nejde o romány, ani o ich autorov. Skôr o hrdinov, ktorých na svete zatiaľ takmer nikto nepozná.

Veľa z nich, príliš veľa, už nie je medzi živými. Chcel by som, aby táto fráza bola zveličením, ale žiaľ, nie je. Tých ľudí už nevrátime. Iní budú žiť do konca života bez očí, rúk, nôh, ďalší stratili zdravie, silu, mladosť. Je nevyhnutosťou podporovať ich nielen protézami, ale aj pozornosťou, súcitom, láskou. Ale oni už nikdy nebudú takí zdraví a mladí, ako keď vyšli na barikády a nevedno prečo v rukách držali európsku vlajku.

Pamätajte na nich a pamätajte na nás všetkých. Osamote sme ubránili nielen svoju égaliberté, ale aj tú vašu. Prepáčte nám, nechceli sme sa stať vašimi výčitkami svedomia.

Z ukrajinčiny preložil Patrik Oriešek

Zdroj: Denník N, sobota 30. mája 2015